Rozhovor pre časopis Téma nájdete v sekcii Zaujímavosti

-----------------------------------------------

Rozhovor pre TA3:

https://www.ta3.com/relacia/21423/dobre-spravy-z-13-augusta

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Toto som ja. Volám sa Jana. Neberte ma príliš vážne, samu seba tak neberiem.

Aj keď píšem o smutných veciac som veľmi veselý človek, stále a na všetkom sa smejem :-)

Je to asi znak, že robím prácu, ktorá ma baví, aj keď je to niekedy pekeľne ťažké...s ľudmi samozrejme :-))))

Vítajte na mojom blogu a cítťe sa tu dobre.J.

------------------------------------------------------------------------------------------------------

Niečo o mne:

Že budem veterinárkou mi bolo jasné už od útleho detstva. Ako 3ročný fracek som už "pomáhala" môjmu otcovi v Motešickom žrebčíne,tj. držala som krvavé striekačky a vdychovala zmes jódu, krvi, čpavku a to sa mi vrylo do pamäti tak intenzívne a až posvätne, že ešte teraz mám zimomriavky keď sa vraciam k týmto spomienkam. Po ukončení gymnázia som sa bez menšieho problému dostala va VŠ v Brne kde to už také bezproblémové nebolo a nehanbím sa napísať, že štúdium ma nebavilo, frustrovalo a tak som nebola žiadny ukážkový študent.
Z môjho pohľadu to bolo len bohapusté zabíjanie vzácneho času, ktorý som už mohla prežívať v praxi. Ale mama a jej spoločenstvo sa za mňa toľko modlili, až som to doštudovala a vrhla sa zachranovať.
Moje meno ale bolo úplne neznáme, konkurovať sa rozbehnutým klinikám nedalo, po otcovi mi ostal kufrík s dvoma fonendoskopami a piatimi peánmi (ktoré s úctou využívam dodnes)- a na kliniku som sa nechcela vrátiť.
Chcela som žiť svoj pochabý, vetroplachovský život vonku v teréne...
A tak krôčik po krôčiku som si začala budovať meno, rozbehla celkom slušnú kariéru a môžem dnes povedať, že zábavnú a uspokojujúcu.
V posledných rokoch som popri práci porodila dve detičky, zlomila si nohu a potýkala som sa s inými problémami, vždy
mi ale pomohla práca....úsmev a slzy mojich drahých klientov, ich povzbudivé slová, dobré výsledky chlpatých kamošov.

A prečo to vlastne píšem?
Asi len ako také moje malé predstavenie sa....volám sa Jana, som človek z mäsa a kostí, som tiež nedokonalá...
Tiež zabúdam zaočkovať svojich psov v presnom termíne, nepravidelne odčervujem :-)
Preto sa ma nemusíte báť :-)

Nikto nie je dokonalý...

--------------------------------------------------------------------

Pred chvílou mi volal klient: "Môžete ,prosím, urgentne dobehnúť? Môj pes má asi otravu THC!!!"
THC, THC, THC???? )Co to tak môže sakra bzť, išlo mi hlavou...Znelo mi to povedome, ale mozog nestíhal rozlúštiť túto chemickú skratku, fakt som netušila vo co gou.....

Po troch trápnych sekundách ticha som to však vzdala a vykoktala: "Čo to je THC a ako ste prišli k názoru, že sa jedná práve o takúto otravu?"
"No viete, ako by som to povedal, zakoktal sa mladý muž...No skrátka, pes nam zjedol kolačik určený pre nás"....



No a uz som bola doma
Po zopár anamnestických otázok a odpovedi som ich ukludnila, odporučila nech dajú psíkovi niečo zjesť a skratia pôsobenie tejto látky....
No a hovor som ukončila s tým, nech nabudúce povedia narovinu, že pes zjedol marišku a ak náhodou pôjdem v budúcnosti k nim nech napečú zopar koláčikov aj mne " :-)

---------------------------------------------------------------------------------------------

 Presne 9 rokov a spomienka na Gun-a...

Tu je jedna spomienka na psíka s pracovým menom Gan (po angl. zbraň). Postrelený nemecký ovčiak (majiteľa mu vrah zastrelil) bol od začiatku skvelý, rozumeli sme si neskôr až tak, že ku mne nepustil cudziu osobu, chránil ma a bol zlý na každého okrem mňa a skvelého ošetrovateľa Ruda a Karin. Doteraz si pamätám ako sme našli tohoto postreleného psa nevládne ležať, na môj milý pozdrav čo mu to chudáčikovi urobili zamával chvostom a tak som od prvej chvíle vedela, že mozog funguje a že tohoto psa musíme zachrániť. Skončil u mňa v ošetrovni na infúziach s mrazeným hráškom na hlave, kedže dýchal cez priestrely na hlave a najbližšia klinika ho odmietla prijať. Potom  sa mal Rex (jeho pravé meno) k svetu, podstúpil operáciu očí aby neoslepol a robil osobného strážcu svojej paničke, ktorá ho nadovšetko milovala...

Po troch rokoch keď som išla okolo, zastavila som auto pri jeho dome, pískla naňho, dobehol a bolo vidieť, že ma spoznal....Dupla som na plyn a sľúbila som si, že už takúto hlúposť nikdy neurobím....Cez slzy dojatia sa veľmi ťažko šoférovalo......

------------------------------------

Toto bol Miško, pes od človeka bez domova. Vždy keď bol pán v nemocnici, psík bol u nás v útulku a keď pán vyzdravel, vždy si preňho prišiel a odrobil "dlh" (granule a nocľah) svojho verného priateľa. Svedomito pán rezal koberce, nebavil sa s nami, žiadny alkohol som nikdy z neho necítila...Bol pomerne mladý a veľmi slušný, pracovitý a vďačný.

Miško preto nikdy nebol na adopciu a vždy bol u nás len dočasne. 

Jedného dňa sa však pán pre Miška nevrátil...

Pán zomrel... Obesil sa...

Nie je na mne nijak ho súdiť, naopak mu niekedy až priveľmi rozumiem...

Miško zostal nastálo u nás. Pri návšteve v útulku keď som tam už nerobila som sa pýtala ošetrovateľa Ruda čo je nové.

"Miško zomrel", povedal smutne. "Vieš, nedokázal som ho dať do mraziaku ako ostatných psov, poď, ukážem ti miesto, kde som ho zakopal"...

Mlčky som kráčala za Rudom, uvedomujúc si vnútornú lásku a čistotu človeka predomnou , ktorý si takto uctil starého psa, ktorý už nikoho nemal...

Kiež by bolo viac takých ľudí...

--------------------

Popíjam rannú kávičku a viem presne o čom chcem napísať.
Tento týždeň som stretla veľa zaujímavých ľudí. Ich osudy ma oslovili natoľko, že neviem prestať rozmýšlať nad nimi.

Žena po operácií platničky, ktorá podcenila obyčajné seknutie v krížoch, dnes pripútana na vozík, 10 rokov s mužom v celibáte....
Vždy som stretávala len jej manžela. Vždy milý, ochotný, nikdy sa slovkom nestažoval...Nikdy ma nenapadlo koľko vnútorných bojov musia obidvaja žiť.

Potom som utrácala slepého psíka. Majitelia mu dali vytvoriť umelé šošovky, aby znova videl keď v dvoch rokoch oslepol.
Operácia sa vydarila, psík opäť videl.Teraz už bol staručký a dosluhoval. Majitelia plakali, psík im bol záchranným kolesom v dobe, keď sa snažili o dieťatko a vždy to skončilo potratom.... Nakoniec sa podarilo a majú synčeka...

A ďalšie zvláštne stretnutie iného druhu. Mladá nesmierne úprimná žena bojujúca za práva menšiny. Sedeli sme na koberci a navzájom sme zrkadlili svoje životy.
Taký pocit ako keď stretnete po rokoch svoje stratené dvojča...

A večer už zmorená únavou operujúca nemeckého ovčiaka ma prekvapilo vyznanie staršieho vrátnika (sbskára), ktorý plakal, nech zachránim psa, lebo je to jediný kamarát, ktorého má...Je po porážke, nikam nechodí, jeho čas trávi len so psom.

Moja mama a sestra sú psychologičky. Doma sa zanietene preberal (a dodnes preberá) každý "pacient"...
My sa s otcom veterinárom o pacientoch nebavíme. Nikdy som nerozumela prečo majú tendenciu každého "rozpitvať" do
najmenších detailov...A teraz to chápem. Tie ľudské životy sú totiž skutočne ohromujúce!!!!

Každý z nás žije svoj kríž...A poniektorí ľudia sa aj napriek tomu ráno usmejú a sú vďační...
Toto je asi moje posolstvo na dnešný deň....Buďme vďační......ŽIVOT JE SÍCE ŤAŽKÝ, ALE AJ TAK NÁDHERNÝ....

-----------------------------------------------------------------

Napísali o nás. Zdroj webový portál Ženy v meste. Autorka článku Lucia Tomečková, 26.6. 2016

Ešte zopár slov k takejto vážnej a a smutnej téme ak môžem....

  Ťažko aj hľadať slová ako niečo napísať k tejto téme, no rozhodla som sa to urobiť, pretože pri vykonávaní mojej praxe sa ťažko o tom rozpráva.V dnešnej dobe je práve Vaše zvieratko možno Váš najlepší kamarát, Váše antidepresívum, Váša rodina a keď príde čas mu pomôcť často mi voláte.

   Moja prax výjazdového lekára zahŕňa práve veľa výjazdov k agresívnym psom, k psom, ktorí dohrýzli ľudí, k psom bez majiteľov... O eutanázií skutočne rozmýšlam ako o poslednej variante. Verím na karmu a zobrať niekomu život len tak je nezvrátiteľný proces, ktorý si môžem vyčítať aj celý život. Počas mojej praxi v útulku som neutratila ani jedného psa, s utratením divokých ochrnutých mačiek po autonehodách som tiež mala často problém. Bolo mi ľúto, že odchádzali samé, že som bola jediný človek, ktorý s ním zďieľaľ túto vážnu chvíľu.  

 Viem preto aké to musí byť pre každého citlivé rozhodnutie, veľakrát odchádzam s veľmi ťažkým srdcom, zanechávajúc za sebou ubolené srdcia ostatných členov rodiny. Znie to možno neuveriteľne, ale snažím sa  neľutovať zviera, ktoré utrácam.... Som lekárka a pomoc zvieratám zahŕňa aj tento krok. Ak pociťujem ľútosť, tak je to u mladých zvierat, chorých či zranených, kde utratenie znamená vyslobodenie z neriešiteľného stavu.

   Často preto môžem pôsobiť ako chladný vykonávateľ poslednej služby. Nie je to tak. Je to o maximálnej snahe, aby eutanázia prebehla tak ako má. Humánne bez stresu a bolesti. Doma, v kľude, v atmosfére pokoja a veľkej úcte voči životu.

   Každé zviera ktorému som pomohla "za Dúhový most" si veľmi dobre pamätám, každému v duchu vzdávam hold a ďakujem mu, že mi bolo cťou odprevadiť ho a zároveň ho ubezpečujem, že ho posielam na miesto kde niet bolesti, na miesto kde sa všetko utrpenie končí. Ubezpečujem ho, nech sa nebojí. 

   Tých myšlienok a pocitov je ako vidíte veľmi veľa, ešte by som vedela písať a písať, no myslím, že to najdôležitejšie som už vyjadrila. Je to o tom, že aj my veterinári máme srdcia, nesmierne s Vami súcitíme, no nemôžeme to dávať najavo. Naším poslaním je pomáhať, aj keď je to niekedy skutočne veľmi ťažké. Snažíme sa napriek tomu zostávať v takýchto situáciach silní a rozhodní a dodať Vám istotu, že ste sa rozhodli správne... Ďakujem za prečítanie....J.

--------------------------------------------------------------------------

Dnes mám mizernú náladu. Mám ju od včera. Veterina je naozaj asi pre mužov, ktorí sú emočne odolnejší ako my ženy.. Prácu je treba robiť racionálne a profesionálne, bez toho, aby človek ťahal zlú náladu, zatrpknutosť a frustrácie domov.

Moja nálada sa týka množiteľov a superbiznisu so šteniatkami a dospelými zneužitými psami, ktorých sa množitelia zbavujú.

Cítim v sebe extrémny hnev a bezmocnosť, chce sa mi kričať, niekoho zbiť, či rovno zabiť.

Kde sú tie časy, keď sa rodina vyobliekala ako do kostola a vyrazili si pre šteniatko? Šteniatko vyvoňané žihlavovým šampónom , rodičia šteniatka tiež, chovatelia čakali s kávou a nejakou klasickou komunistickou bonbonierou???
Takto vznikali priam rodinné väzby.

Dnes si priveziete psíka od množitela. Viete len telefónne číslo na danú osobu, meno si nezapametáte, ostane vám len zlý prvý dojem. Zanechajme počet genetických vád a ako to zviera vyzerá. Odmyslime si bolesť kĺbov, nefungujúce orgány, parazity, zdevastovanú pohlavnú sústavu.

Pozrime sa na dušu zvieratka. TO ZVIERA MÁ TOTIŽ AJ DUŠU.....
Je zmrzačená. Áno..Je doživotne poznačená, plná jaziev a chaosu.





Nerozumie a nechápe prečo mu človek ubližuje a myslí si, že asi je zlé , asi niečo zle robí, keď sa pán k nemu tak chová. A preto sa ten psík snaží chovať lepšie a lepšie a lepšie. Pojedá výkaly pod sebou , aby nežilo v chlieve, oblizuje ruku človeku a sľubuje, že sa bude chovať lepšie....
Vzniká štokholmský syndróm, zvieratko krúti chvostíkom a teší sa keď zbadá tyrana.

Tyran buď predá, vypustí, alebo zabije. Peňáze sú peňáze. Najlepšie ak vyvezie do cudziny, vtedy má veľa lóve a kľud.

Neznášam maďarský akcent, neznášam portál Bazoš, neznášam samu seba za to,že sa neviem odosobniť a hodiť to za hlavu.....

Tento môj príspevok, tak ako veľa predošlých je úplne, ale úplne, že úplne zbytočný. Nič nevyrieši, nikoho neodradím od kúpy zvieratka bez PP....nič sa nezmení...

Psy štekajú a karavána ide ďalej.......

------------------------------------------------------------------------------------

Včera som išla cez Patronku, križovatku. Zastavila ma predajkyna Nota Bete a kniziek. Ukazovala mi, že mám dať dole okno, ja som ju ale ignorovala. Obišla auto, a hovorí mi "Dobrý deň pani doktorka, vy ste mi v noci utracali psíka".
Jasné, doplo mi, zaplatila všetko, čo mala, písala som o nej príspevok..... (čo sa o najbohatších ľudí na Slovensku nedá povedať....)
Teraz (ako vždy) , čistá, slušná DÁMA , vraj by chcela psíka, čo sa znesie s mačkami.
Od hanby sa schovávam ešte teraz. Zaskatulkovala som človeka, ktorý je anjel zvierat, ako by človek na križovatke bol o niečo menej než ja....
V dobe, keď zisťujeme, že každý má titul neprávom som odsúdila "bezdomovkynu", ktorá bola čistejšia než ja.
Morálne, aj fyzicky..
Poučenie pre mňa, človek sa učí každý deň..

Od vtedy som prečítala jej 2 úžasné knihy, vážim si ju a obdivujem. Ďakujem, že som vás spoznala...

---------------------------------------------------------------------------------------------------------

Jedného dňa prišla. Nečakane a bez pozvania. Bol piatok. Malý Tonko bol slabučký a unavený, hneď sme vedeli, že je zle.

Diagnostikoval nám ho mladý sympatický lekár, tiež diabetik a tiež z diabetologického oddelenia. 

            Povedal mi to ale tak sucho a bez emocií: "Je to jasné, je to cukrovka, malého stabilizujeme a všetko Vám vysvetlia na oddelení."

             Správnou diagnózou mu zachránil život, malý začínal už upadať do kómy.

              Môj svet sa zrútil, nevedela som výjsť ani na chodbu za mužom...stála som pred dverami do čakárne ako solný stĺp.

              Pred AROm som stretla primára. Ako ma videl,že reku "Čo tu plačete? Vy ste matka toho malého čo ho doviezli?

Ničoho sa nebojte, malý bude športovec a ešte bude mať aj zdravé zuby!!!!" a poľahky odcupítal preč.

Na hospitalizácií som niekoľko krát chcela poďakovať doktorovi z pohotovosti. Nikdy sa však nepristavil, neopýtal sa...

Svoju prácu si odviedol na jedničku....a tam to skončilo...

Prísny primár oddelenia ma však nakazil svojím optimizmom. Jeho úsmev, jeho suverenita, že ak budeme dodržiavať pravidlá hry, ktoré nám rozdal sám život, tak bude dobre. 

A prečo to píšem? Píšem to len preto že na každú jednú vec sa môžeme pozerať z viacerých uhlov.

Z tej negatívnej, ale aj pozitívnej stránky. Ľudskosť a snaha komunikovať s pacientom by mala byť samozrejmá.

Viem, nie vždy sa to dá, aj ja sa veľakrát ponáhlam....Aj ja som unavená, niektoré veci vidím negatívne a zovšeobecňujem.

Ak sa to niekedy stalo, prosím pokorne za odpustenie...

Život je nádherná cesta životom...Prosím buďme k sebe milí a buďme aj optimistickí. Usmievajme sa a buďme k sebe zhovievaví.

Radujme sa, odmenujme sa, nebudme pasívny k zlu a začnime držať pri sebe...

.....minimálne zvieratá, ktoré žijú v našej blízkosti nám to vrátia a ocenia našu vnútornú premenu.....

---------

Kôň menom Suzuki

Bol Silvester a ja som ako každý rok robila. Poznáte to, kopec zatúlaných vydesených zvierat, vždy končím ráno vyčerpaná.
Tento rok to bolo inak.

Keď som ho prišla utratiť len bezvládne ležal. Aj laikovi bolo jasné, že kôň má zlomenú nohu.
Jednalo sa o môjho dlhoročného kamaráta belgického koňa menom Suzuki.
K menu došiel jednoducho. Lacovi sa pokazilo auto a tak si na miesto neho kúpil koňa.
Tiež mal pohon na všetky štyri a obrovskú chuť pracovať, takže zviera nahradilo stroj.
S čím ale nikto nerátal bolo, že Suzuki nebude len po lese chodiť a dohliadať na ťažbu dreva, ale že Suzuki bude mať aj obrovské srdce, zmysel pre humor a že sa stane najlepším kamarátom svojho pána.
Vždy keď sa Laco opil v dedine Suzuki zhodil drevený plôtik a poď ho pred krčmu robiť bordel.
No hanba preveliká....Chlapi sa na tom dobre bavili, že namiesto ženy má Laco koňa a furt sa vypytovali kedy
už skončí v guláši kam patrí. A tak, po určitom čase už Laco tak rád do krčmy nechodil, komu by sa chcelo stále plot opravovať
a chlapom čosi vysvetlovať. Popravde sa aj bál, že Suzukiho zrazí auto, veď na druhej zákrute jazdia jak blázni.
Radšej ostal s pivkom a Suzukim v chlieve debatiť.

Nebudete veriť, ale kôň bol nesmierne rád spoločníkovi a dokonca sa aj smial vtipom svojho pána.
Vzniklo tu puto človeka a zvieraťa aké vzniká len raz za život.
Pán prestal postupne holdovať alkoholu a k Suzukimu pribudla kobylka Lada. Život sa vrátil do tých správnych koľají.
A potom ten úraz...

Vedela som čo musí prísť a vedela som, že to musím urobiť rýchlo. Z koňa tiekol pot, oči prezrádzali,že už je niekde inde.
Vonku sa veselo oslavovalo a nám tiekly krokodílie slzy obrovského smútku. Lacová tichá vnútorná bolesť rezala do mňa jak do živého.

So smrťou sa každý vysporiadame po svojom. O Laca som sa popravde bála. Vedela som, že môže znova začať piť, bála som sa oňho, nech neurobí nejakú blbosť. Ponúkla som sa, že si s ním dám čaj a odídem až potom keď budem vedieť, že je všetko ok.Lacko odmietol.....Nešiel do krčmy, šiel po tichu a v pokoji domov...

Dodnes neviem čo bolo potom, Laco o tom nikdy nehovorí a ja sa bojím opýtať.
Povedal mi len, že raz keď to dokáže mi povie viac....

....a PS: Ak narazíte pri hubárčení na kríž so symbolom auta, prosím, neničte ho....

Pod ním môže ležať niekoho najlepší kamarát......

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

V noci ma prebudil vibrujúci telefón. Po nociach už nepracujem, ale tu sa jednalo asi o niečo vážne, keďže mi telefón vibroval v kuse.. Skutočne neochotne som dvihla a potichúčku som zašepkala ako a či vôbec môžem pomôcť.
Volal jeden významný bankár, meno som dobre poznala z medií. Jeho pes sa správal neobvykle, škriabal sa o mreže voliéry,
z papule mu šla krvavá pena a bol agresívny, nedal sa ani majiteľovi skontrolovať. Hlavu mal doráňanú , krvácal aj na labách.
Že by epilepsia ? preblesklo mi hlavou.
Problém bol, že majiteľ to chcel riešiť ihneď a pes sa nachádzal cca 150km od Bratislavy.
A vtedy zaznelo to magické "pôjdete mojou súkromnou helikoptérou, zraz za 20 minút".
Kto ma pozná vie, že som priam posadnutá lietadlami a tak ma aj výlet helikoptérou hneď nadchol, vyskočila som z postele a letela do skrine pre vyjazdový kufrík...
Skrátim to. Psa som uspala a vytiahla mu z papule zaseknutý kus palice hore v podnebí. Ošetrila som ho a
nasadila lieky, nech sa to pekne zahojí.

Nasadla som naspäť do "mojej" helikoptéry a prvýkrát v živote som sa cítila ako nejaká celebrita :-) Asi ako tento smiešny človek na fotke...Hrdá záchrankyňa zvierat s vlastným záchranným tímom...V skutočnosti som však len žena s dvoma deťmi,ktorá bojuje o každé euro na chod domácnosti....Človek sa až musí smiať vlastnej malichernosti a pýche...:-))))

Do rána som samozrejme nevedela zaspať, bola som preplnená emóciami, adrenalínom a úžasným zážitkom niečo také prežiť.

Ako dôkaz, že to nebol len sen ostal zväzok bankoviek v taške, ktoré som dostala...

 

 

-----------------------------------------------------------------------------------------------------

Ako ma jeden starý po maďarsky hovoriaci pes prevychoval

Asi tak. Známa mojej známej ma poprosila, či by som im nezačipovala psa. Bolo to v ošiali povinného čipovania, psík bol na reťazi a mal asi 20rokov. Bývali za Bratislavou a
hovorili hlavne maďarsky, takže taká nutná návšteva, kde ani moc nepokecáte a úkon som brala ako skôr zbytočný, než prospešný.
Ľudom som vysvetlovala, že psík je staručký a ten boom nemusia brať až tak vážne, pes vyzeral, že každú chvílu
dodýcha. Trpel tiež tak ako majitelia morbídnou obezitou, tak som majitelov ani nezaťažovala nejakým "športom", že
"podržte mi psíka" a len tak som utrúsila, že takto tučný pes ani nemôže človeka pohrýzť, pretože podobne ako vykŕmené
prasa, ani tento pes neotočí hlavu v krčnej oblasti.
Myslela som, že pes ani nerozumie slovensky, tak som si z neho veselo uťahovala, však zábava musí byť...

No ako som sa k psovi zohla, pes znenazdajky bez jediného náznaku vyštartoval po mne, rýchlosťou blesku tak, že som nestihla ani vykríknuť, zakusol sa mi priamo do Achilovky a trhal s takou vervou, až som pri cúvaní capla na zadok, hlavou som vrazila o bránku a zachytila sa novou bundou tak, že som ju roztrhla na cáry. Vtedy ma pes pustil, ale len na stotinu sekundy, aby sa mi zahryzol do zadku kde pokračoval vo svojej úlohe a to- naučiť ma slušnému chovaniu.

Celý incident mohol trvať tak 5minút, ale dokmásaná a dotrhaná som bola tak, že môj muž keď ma videl chcel volať políciu. Myslel si, že ma niekto prepadol :-)

Nie...Bol to len jeden malý strážny a veľmi citlivý psík, ktorý mi pripomenul poučenie "akú požičaj, takú vráť" a ja už som nikdy od toho incidentu neurazila a nepodcenila žiadneho tučnejšieho psieho seniora

----------------------------------------------------

Tri otázky pre Janu Morvayovú: Smrť je moja dobrá kamarátka